Zachované súvislé lesné komplexy pokrývajúce koniec karpatského oblúka na území Slovenska boli, sú a i v budúcnosti budú vhodným biotopom pre najväčšiu európsku šelmu – medveďa hnedého. Existencia medveďa bola začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia ohrozená aj na Slovensku, pretože oficiálne štatistiky uvádzali jeho stavy už len v počte cca 20 jedincov.
Krajiny nachádzajúce sa na západ od Slovenska vyriešili problémy so škodami spôsobenými medveďmi ich úplnou likvidáciou už v 18. a 19. storočí. V Čechách bol posledný medveď ulovený v roku 1856 a na Morave v roku 1893. Z iniciatívy vtedajšieho „Loveckého ochranného spolku“ bola v roku 1932 na Slovensku vyhlásená celoročná ochrana medveďa hnedého, ktorá trvá dodnes. V tomto období sa medvede vyskytovali len v horských oblastiach stredného Slovenska.
Dodržiavaním zákonnej ochrany sa začala početnosť zvyšovať a v roku 1947 sa už ich stav odhadoval na 84 jedincov. Ich výskyt bol lokalizovaný v pohoriach Veľká a Malá Fatra, Vtáčnik, Oravská Magura, Slovenské Beskydy, Chočské vrchy, Nízke a Vysoké Tatry, Spišská Magura, Levočské vrchy a Poloniny. O dvadsať rokov neskôr (1967) bol zaznamenaný osemnásťnásobný nárast populácie oproti roku 1932, keď bolo vykazované už 359 jedincov a územie ich výskytu sa rozšírilo aj na Strážovské vrchy, Kremnické vrchy, Žiar, Poľanu, Slovenské rudohorie, Slovenský raj a Vihorlat. Dynamický rast vyvolal potrebu začať s reguláciou populácie, a preto boli v roku 1962 vydané prvé povolenia na odlov.
Hoci sa každoročne od roku 1962 vykonáva obmedzený regulačný lov, dynamický nárast medvedej populácie sa nedarí zastaviť. Hustota medveďov už vo všetkých pohoriach, ktoré sú ich vhodným prostredím, dávno prekročila únosnú hranicu. Plocha pripadajúca na jedného medveďa nedosahuje ani 1 300 ha a v centrálnych pohoriach stredného Slovenska sa pohybuje len na úrovni
600 – 800 ha. Mladé jedince sú nútené opúšťať pôvodné domovské lokality a hľadať útočisko v nových, pre medvediu populáciu nevhodných ekosystémoch. Táto situácia negatívne vplýva na etológiu medvedej populácie, pretože sa mnohé jedince synantropizujú a stávajú sa problematickými vo vzťahu k človeku a jeho činnosti. (Rakyta, 2011).