Malebný kraj, doliny, hory, podhoria, kolíska Slovenského národa. Na vidieku nie v mestách, je naša potravinová banka, polia, lúky, naša obživa. Takmer 90 % územných jednotiek je klasifikovaných ako vidiek, čo predstavuje 86 % rozlohy krajiny. Na vidieku žije vyše 60% populácie Slovenska.
Ťažko skúšaný vidiek, najmä v horských podhorských oblastiach Slovenska, svojou nedostupnosťou, náročnými klimatickými a geomorfologickými podmienkami, chýbajúcou infraštruktúrou, vysokou mierou nezamestnanosti, starnutím generácií a odlivom mladých ľudí.
I napriek tomu, kde tu – prekvitá, vďaka mozoliam, entuziazmu, ale najmä láske k dedovizni a tradíciám.
Keby nebolo vidieka, nemohli by sme existovať.
Obyvatelia horských a podhorských oblastí Slovenska, sú úzko spätí s prírodou. Uvedomujú si, že sú na nej závislí a berú si len toľko, koľko unesie. Po stáročia sa starajú o svoje pozemky – ornú pôdu, lúky, pasienky, lesy. Vďaka nim je naša príroda bohatšia. I väčšina našich chránených území je vyhlásených práve na vidieku.
Ľudia na vidieku majú reálny vzťah k zvieratám, domáce zvieratá sú ich prirodzenou súčasťou a s divými sa naučili žiť. Medveď patril a patrí do našej prírody. O maškrtníkovi, ťarbavcovi a beťárovi, ktorý kradne ovce na salaši, po večeroch starí rodičia rozprávajú deťom príhody, či rozprávky.
V posledných 10 rokoch sa však situácia zmenila. Stretnúť medveďa v hore nebolo nič výnimočné a podľa toho sa tak ľudia i správali, chodili do hôr s rešpektom. Lenže teraz sú strety úplne bežné, vidieť ich denne a sú stále odvážnejšie, strácajú prirodzenú plachosť.
Deti nemôžu ísť slobodne „von“ do prírody. Rodičia sa o nich boja. Kým v minulosti chodili deti na vidieku pešo do školy niekoľko kilometrov, dnes ich kvôli ich bezpečnosti, rodičia vozia. To spôsobuje pre rodiny zvýšené náklady a stres.
Babky a dedovia stavajú ploty, aby sa deti mohli bezpečne hrať. Na jednej strane ochranári robia envirovýchovu, ale kde, v učebni v škole! Príroda je tá najlepšia kniha, tak nech ju môže každý bezpečne čítať.
Návštevníci horských a podhorských oblastí sa boja chodiť do lesa na huby, na túry, na lesné plody. Medvede sa často vyskytujú v blízkosti ľudských obydlí, chát. Medvedice s dvoma až štyrmi mláďatami chodia okolo domov od marca do septembra.
Ochranári tvrdia, že sa za to môžeme my. Vraj prikrmujeme zver (to robia len bohatí poľovníci), vraj pestujeme kukuricu (tá sa tu pestovala aj minulosti), vraj máme medvede plašiť a kde, ku susedovi, ktorí má malé deti? Vraj máme nosiť rolničky? Potom ľudia v mestách, aby ich nezrazilo auto, by mali nosiť kovový skafander…, máme si oplocovať pozemky (sady, oráčiny, medze, pasienky, lúky el. ohradníkmi (viete koľko stoja?), ale to naša krajina bude ako ementál a pre zvieratá to bude bariéra.
Keď všetko oplotíme, čo bude zver, teda i medvede, žrať? Naše sady, lúky a pasienky a lesy opeľujú včely, spásajú domáce i divé zvieratá.
Stačí tak málo, zdravý sedliacky rozum – vráťme sa k tomu, čo robili naši predkovia. Svoju zem obrábali (aj my chceme, ale nevládzeme, lebo pupok SR je Bratislava), zvieratá chovali, predátorov manažovali – regulovali a deti odovzdávali svoje hodnoty.
Podporte nás, aby sme mohli slobodne žiť a aby naše deti mohli prežívať také krásne detstvo, ako my.
